Ľalie - II.

Sedel som za stolom a hľadel na tých chrabromilských hlupákov. Pri každom pohľade do niektorého kotlíka som si mohol pridať čiarky k ich zoznamu neznalostí.
Nebol tu jediný, ktorý by sa ako vedec elixírov uživil.

Do kotlíka som pridal prášok jemnej rastlinky a usmial sa na jej menovkyňu vedľa mňa.
„Čo sa uškŕňaš?“ nedalo jej.
„Nič...“
„Usmieval si sa.“
„Nemôžem sa na teba usmiať?“
„Ale musíš mať na to dôvod!“
„Ja ho mám. Práve som prevýšil tvoj elixír.“
„Ach, to tvoje večné súťaženie.A ak si tam pridal ľaliu, nie si sám.“

Ďalší z prípadov, keď sa mi viac ako vyrovnala.